Kázeň - Sviatok svätého Mikuláša, arcibisbupa Mir Likyjského
Patriarcha moskovský a celej Rusi Cyril - Sviatok svätého Mikuláša, arcibisbupa Mir Likyjského
V mene Otca i Syna i Svätého Ducha !
Dnes naša Cirkev oslavuje pamiatku sv. Mikuláša – arcibiskupa Mir Likyjského divotvorcu. Sv. Mikuláš žil na konci tretieho a na začiatku štvrtého storočia. Aj keď nás od neho delí 1 700 rokov, v priebehu týchto storočí sa jeho pamiatka neustále chráni v našej Cirkvi, pretože sv. Mikuláš prežil udivujúci život, koncentroval v sebe obrovskú silu ducha, a svojou vrúcnou vierou sa natoľko priblížil k Bohu, že Ten mu daroval výnimočnú silu – konať zázraky.
Pamiatka Cirkvi– to je jej tradícia. Učiac sa históriu, pamätáme sa na nejaké historické udalosti, ale len málo na ne spomíname, skôr zabúdame, čomu sme sa naučili v škole. Takáto pamiatka je mŕtva pamiatka, nevplýva na duševné sily a rozum človeka. Ale pamiatka, ktorá sa zachováva v Cirkvi, tradícia Cirkvi, je živou pamiatkou. Udržuje a zúrodňuje sa úprimnou modlitbou, ktorú človek vznáša k tým, na koho spomína – k služobníkom Božím.
Naša pamiatka na sv. Mikuláša je natoľko živá, že sa k nemu obraciame každý deň, prosíme o pomoc v našom živote. A dostávame od neho odpoveď - naše prosby sa uskutočňujú. Zjavuje nám svoju prítomnosť v našom živote i cez zázračné a myro točiace ostatky, ktoré sa uchovávajú v meste Bari. Každý rok sa myro zbiera a pútnici, ktorí do Bari prichádzajú, majú možnosť pomazať sa týmto myrom.
Čím sa vlastne preslávil sv. Mikuláš? V čom spočíval základ jeho neobyčajného života? Tropar svätého všetci veľmi dobre poznáme, a v tom tropare ho nazývame „pravidlom viery a obrazom krotkosti.“ Ani lepšie sa to povedať nedá – celý zmysel života svätiteľa spočíval v tom, že bol skutočným pravidlom viery a obrazom krotkosti.
Krotkosť je kresťanskou cnosťou, ktorú chápe súčasný človek len s ťažkosťami. Veď svetonázor človeka sa v mnohom formuje informáciami, ktoré ho obklopujú, t.j. tým štandardným myslením, tými ideálmi, tými stereotypmi, ktoré patria k všeobecnému poznaniu. No k dnešnému všeobecnému poznaniu nepatrí také poznanie ako je krotkosť a praktický svetonázor, formovaný každodenným životom, je skôr výnimkou. Dnes si mnohí myslia, že základom úspechu – a úspech je cieľom mnohých ľudí – je neustály boj. Svet sa riadi zákonmi súťaživosti, konkurencie. Ak by sa v tej súťaživosti každý snažil ukázať z tej dobrej stránky, neobviňovať toho druhého, bolo by to spravodlivé, a možno aj prospešné. Avšak súťaživosť, ktorá vládne, je poznačená konfliktmi, snahou oslabiť druhého človeka, poraziť ho a na základe tejto porážky si zabezpečiť vlastné víťazstvo. Aká je v tom krotkosť, veď krotkosť je niečo úplne iné, je to prejavenie vnútornej pokory človeka. Vonkajším prejavom je to, že človek nie je podráždený, hnevlivý, zlý.
Možno sa zdržať podráždenosti, možno si udržať pocit hnevu, kontrolovať svoje prejavy a emócie vôľovými vlastnosťami, ale to nebude krotkosť. Krotkosť je prejavom vnútorného stavu duše, je vonkajším prejavom ľudskej pokory. To je, ak chcete, výnimočná filozofia života, skutočná filozofia, skutočný obraz reality, kedy človek sám seba maľuje na tento obraz najlepší spôsobom. Je to výnimočný vzťah k Bohu, k okoliu i k sebe samému. V pokore človek svoje ego podriadi Bohu; v pokore človek odhaľuje svoje lepšie vlastnosti; v pokore človek nadväzuje vzťahy s druhými ľuďmi tak, aby tieto vzťahy v žiadnom prípade nepohoršovali druhú osobu, aby jej nespôsobili škodu.
Koniec koncov, ľudská pokora - je to obrovská sila, keď človek dosahuje svoj cieľ bez toho, aby ubližoval niekomu, spôsoboval mu škodu a ujmu. Budovanie takých vzťahov dodá srdcu radosť a pohodu, pokoj a vyrovnanosť. Svedomie je čisté: nikoho som neurazil, na nikoho som neútočil, nikoho som neobvinil. A aké je potom sladké také víťazstvo, aké pozoruhodné sú ciele, ktoré dosiahneme bez toho, aby sme niekomu spôsobili ujmu. Samozrejme, človek musí mať obrovskú silu, aby takýmto spôsobom prežil svoj život. A keď je v základe našich skutkov takýto svetonázor, tak potom základom krotkosti je definícia takéhoto svetonázoru – kresťanský pohľad na život , ktorý sa formuje kresťanskou vierou. A preto hovoríme, že sv. Mikuláš je „obrazom krotkosti“ , lebo je „pravidlom viery“. Keď svoj život založíme na viere, potom vnútorná pokora a krotkosť sa stanú základným prejavením tejto viery.
Pred chvíľkou sme počuli evanjelium od Lukáša, ktorého obsahom je kázeň na hore. Aké jasné prikázanie nám dáva Hospoď ! Aby sme mohli žiť podľa týchto prikázaní, aby sme chránili skutočnú vieru a nepodliehali jej falšovaniam, nevkladali jej komentáre a korekcie, ktoré prichádzajú z ľudského mudrovania. Ak nebudeme do nej vnášať chyby, ktoré vyplývajú z ľudskej hriešnosti, ale chrániť ju v čistote, potom budeme mať nemenný postoj na vybudovanie šťastného, pokojného a vyrovnaného života, v ktorom úspech nebude dosiahnutý na úkor konfliktu s okolím.
Sv. Mikuláš žil takouto vierou. No stalo sa, že táto čistá a svätá viera, ktorá je prameňom Božského zjavenia, teda Samého Boha, už v dávnej minulosti bola terčom rôznych heretických snáh ju zmeniť, narušiť, alebo vniesť do nej iný rozmer. Celá história Cirkvi – to je história boja za čistotu viery a sv. Mikuláš bol aktívnym bojovníkom za záchranu pravoslávnej viery. Bol účastníkom I. všeobecného snemu a bojoval proti kňazovi Arijovi – heretikovi, ktorý sa ľudské filozofické mudrovanie snažil vniesť do kresťanskej pravoslávnej viery a narušiť samotný základ tejto viery. Arios učil o tom, že Christos nie je Syn Boží, že nie je Jednobytný s Otcom, že nie je Bohom, ale len nejakým vyšším stvorením. No keď je Christos stvorením, mohla by Jeho smrť a vzkriesenie uskutočniť spasenie?
Arijova heréza bola namierená na to, aby narušila samotný základ kresťanskej viery. Svätiteľ a divotvorec Mikuláš, ktorý bude pravidlom viery, spolu so svojimi spolubratmi – biskupmi, v roku 325 v Nikeji – v maloázijskom meste, do ktorého sa zišli biskupi z celého sveta na 1. Všeobecný snem – obhájil pravoslávnu vieru a tým sa stáva príkladom, ako je potrebné zachovávať bohatstvo viery kvôli tomu, aby sa ono stalo základom nášho života i kvôli tomu, aby sa aj viera stala normou nášho života.
Aby sa život formoval na základoch viery, táto viera musí byť čistá, nezamútená, nezatemnená ľudským mudrovaním. Zložitosť spočíva v tom, že človek prijíma vieru rozumom a rozum sa nám formuje dôsledkom vplyvu nášho okolia. A každé ľudské pokolenie, prijímajúc vieru – tú istú, jedinečnú, svätú, čistú – ju sem tam prijíma cez prizmu svojich pohľadov a názorov. V tom ale nie je nič nenormálne, tak je totiž stvorený človek: ľudia 21. stor. predsa nemôžu mať také isté zmýšľanie ako ľudia 3. alebo 4. stor. No aj keď ju prijímame súčasným rozumom, cez prizmu súčasných poznatkov, nesmieme túto vieru narúšať tým, že budeme do nej vnášať svoje hriešne ľudské mudrovanie.
Tomu všetkému nás učí svätiteľ a divotvorca Mikuláš i ďalšie zástupy ostatných svätcov. Dnes je to veľmi aktuálna téma, pretože v dnešnej dobe, dobe zhonu, mnohí ľudia nie sú schopní prijať čistú vieru – ten zázračný prameň Božej múdrosti - ako základ svojho života, ako normu svojej existencie. A preto taká obrovská zodpovednosť leží na Cirkvi, vrátane jej predstaviteľov, aby každému pokoleniu pomáhala prijímať pravidlá viery, obraz viery a považovať ju za základ svojho života.
Dnes vykonávame bohoslužby v monastieri, kde je aj duchovný seminár. A preto sa obraciam s duchovným slovom aj k tým, ktorí zajtra povedú svoj život na ceste slúženia v Cirkvi. Vyzývam vás, aby ste stále zostali verní tomu prameňu Božej múdrosti, ktorá je nám odkrytá v pravoslávnej viere. A zároveň vás vyzývam, aby ste boli neustále schopní priblížiť do vedomia súčasného človeka zmysel tejto viery v jasných , zrozumiteľných a presvedčivých slovách s tým, aby sa viera neprijímala ako nejaké dedičstvo minulosti , ako súčasť národnej tradície a folklóru , pretože viera je v prvom rade svetonázorový základ našej existencie. A keď naši súčasníci budú schopní preniknúť všetkým tým, čo prináša Božie slovo a položiť ho za základ svojho života, potom sa tento život stane skutočne prekrásnym. A ľudský úspech i rozvoj, a všetko to, čo prináša súčasná civilizácia, môže byť vo svetle tejto viery premenený, môže skutočne poslúžiť k plnosti ľudského života. Dnes sa modlime k svätému Mikulášovi, aby nás poučil, a aby nám pomohol neochvejne na kameni pravidla tejto viery budovať život , naplnený pokorou a duchovnou silou . Amen.
V mene Otca i Syna i Svätého Ducha !Dnes naša Cirkev oslavuje pamiatku sv. Mikuláša – arcibiskupa Mir Likyjského divotvorcu. Sv. Mikuláš žil na konci tretieho a na začiatku štvrtého storočia. Aj keď nás od neho delí 1 700 rokov, v priebehu týchto storočí sa jeho pamiatka neustále chráni v našej Cirkvi, pretože sv. Mikuláš prežil udivujúci život, koncentroval v sebe obrovskú silu ducha, a svojou vrúcnou vierou sa natoľko priblížil k Bohu, že Ten mu daroval výnimočnú silu – konať zázraky.
Pamiatka Cirkvi– to je jej tradícia. Učiac sa históriu, pamätáme sa na nejaké historické udalosti, ale len málo na ne spomíname, skôr zabúdame, čomu sme sa naučili v škole. Takáto pamiatka je mŕtva pamiatka, nevplýva na duševné sily a rozum človeka. Ale pamiatka, ktorá sa zachováva v Cirkvi, tradícia Cirkvi, je živou pamiatkou. Udržuje a zúrodňuje sa úprimnou modlitbou, ktorú človek vznáša k tým, na koho spomína – k služobníkom Božím.
Naša pamiatka na sv. Mikuláša je natoľko živá, že sa k nemu obraciame každý deň, prosíme o pomoc v našom živote. A dostávame od neho odpoveď - naše prosby sa uskutočňujú. Zjavuje nám svoju prítomnosť v našom živote i cez zázračné a myro točiace ostatky, ktoré sa uchovávajú v meste Bari. Každý rok sa myro zbiera a pútnici, ktorí do Bari prichádzajú, majú možnosť pomazať sa týmto myrom.
Čím sa vlastne preslávil sv. Mikuláš? V čom spočíval základ jeho neobyčajného života? Tropar svätého všetci veľmi dobre poznáme, a v tom tropare ho nazývame „pravidlom viery a obrazom krotkosti.“ Ani lepšie sa to povedať nedá – celý zmysel života svätiteľa spočíval v tom, že bol skutočným pravidlom viery a obrazom krotkosti.
Krotkosť je kresťanskou cnosťou, ktorú chápe súčasný človek len s ťažkosťami. Veď svetonázor človeka sa v mnohom formuje informáciami, ktoré ho obklopujú, t.j. tým štandardným myslením, tými ideálmi, tými stereotypmi, ktoré patria k všeobecnému poznaniu. No k dnešnému všeobecnému poznaniu nepatrí také poznanie ako je krotkosť a praktický svetonázor, formovaný každodenným životom, je skôr výnimkou. Dnes si mnohí myslia, že základom úspechu – a úspech je cieľom mnohých ľudí – je neustály boj. Svet sa riadi zákonmi súťaživosti, konkurencie. Ak by sa v tej súťaživosti každý snažil ukázať z tej dobrej stránky, neobviňovať toho druhého, bolo by to spravodlivé, a možno aj prospešné. Avšak súťaživosť, ktorá vládne, je poznačená konfliktmi, snahou oslabiť druhého človeka, poraziť ho a na základe tejto porážky si zabezpečiť vlastné víťazstvo. Aká je v tom krotkosť, veď krotkosť je niečo úplne iné, je to prejavenie vnútornej pokory človeka. Vonkajším prejavom je to, že človek nie je podráždený, hnevlivý, zlý.
Možno sa zdržať podráždenosti, možno si udržať pocit hnevu, kontrolovať svoje prejavy a emócie vôľovými vlastnosťami, ale to nebude krotkosť. Krotkosť je prejavom vnútorného stavu duše, je vonkajším prejavom ľudskej pokory. To je, ak chcete, výnimočná filozofia života, skutočná filozofia, skutočný obraz reality, kedy človek sám seba maľuje na tento obraz najlepší spôsobom. Je to výnimočný vzťah k Bohu, k okoliu i k sebe samému. V pokore človek svoje ego podriadi Bohu; v pokore človek odhaľuje svoje lepšie vlastnosti; v pokore človek nadväzuje vzťahy s druhými ľuďmi tak, aby tieto vzťahy v žiadnom prípade nepohoršovali druhú osobu, aby jej nespôsobili škodu.
Koniec koncov, ľudská pokora - je to obrovská sila, keď človek dosahuje svoj cieľ bez toho, aby ubližoval niekomu, spôsoboval mu škodu a ujmu. Budovanie takých vzťahov dodá srdcu radosť a pohodu, pokoj a vyrovnanosť. Svedomie je čisté: nikoho som neurazil, na nikoho som neútočil, nikoho som neobvinil. A aké je potom sladké také víťazstvo, aké pozoruhodné sú ciele, ktoré dosiahneme bez toho, aby sme niekomu spôsobili ujmu. Samozrejme, človek musí mať obrovskú silu, aby takýmto spôsobom prežil svoj život. A keď je v základe našich skutkov takýto svetonázor, tak potom základom krotkosti je definícia takéhoto svetonázoru – kresťanský pohľad na život , ktorý sa formuje kresťanskou vierou. A preto hovoríme, že sv. Mikuláš je „obrazom krotkosti“ , lebo je „pravidlom viery“. Keď svoj život založíme na viere, potom vnútorná pokora a krotkosť sa stanú základným prejavením tejto viery.
Pred chvíľkou sme počuli evanjelium od Lukáša, ktorého obsahom je kázeň na hore. Aké jasné prikázanie nám dáva Hospoď ! Aby sme mohli žiť podľa týchto prikázaní, aby sme chránili skutočnú vieru a nepodliehali jej falšovaniam, nevkladali jej komentáre a korekcie, ktoré prichádzajú z ľudského mudrovania. Ak nebudeme do nej vnášať chyby, ktoré vyplývajú z ľudskej hriešnosti, ale chrániť ju v čistote, potom budeme mať nemenný postoj na vybudovanie šťastného, pokojného a vyrovnaného života, v ktorom úspech nebude dosiahnutý na úkor konfliktu s okolím.
Sv. Mikuláš žil takouto vierou. No stalo sa, že táto čistá a svätá viera, ktorá je prameňom Božského zjavenia, teda Samého Boha, už v dávnej minulosti bola terčom rôznych heretických snáh ju zmeniť, narušiť, alebo vniesť do nej iný rozmer. Celá história Cirkvi – to je história boja za čistotu viery a sv. Mikuláš bol aktívnym bojovníkom za záchranu pravoslávnej viery. Bol účastníkom I. všeobecného snemu a bojoval proti kňazovi Arijovi – heretikovi, ktorý sa ľudské filozofické mudrovanie snažil vniesť do kresťanskej pravoslávnej viery a narušiť samotný základ tejto viery. Arios učil o tom, že Christos nie je Syn Boží, že nie je Jednobytný s Otcom, že nie je Bohom, ale len nejakým vyšším stvorením. No keď je Christos stvorením, mohla by Jeho smrť a vzkriesenie uskutočniť spasenie?
Arijova heréza bola namierená na to, aby narušila samotný základ kresťanskej viery. Svätiteľ a divotvorec Mikuláš, ktorý bude pravidlom viery, spolu so svojimi spolubratmi – biskupmi, v roku 325 v Nikeji – v maloázijskom meste, do ktorého sa zišli biskupi z celého sveta na 1. Všeobecný snem – obhájil pravoslávnu vieru a tým sa stáva príkladom, ako je potrebné zachovávať bohatstvo viery kvôli tomu, aby sa ono stalo základom nášho života i kvôli tomu, aby sa aj viera stala normou nášho života.
Aby sa život formoval na základoch viery, táto viera musí byť čistá, nezamútená, nezatemnená ľudským mudrovaním. Zložitosť spočíva v tom, že človek prijíma vieru rozumom a rozum sa nám formuje dôsledkom vplyvu nášho okolia. A každé ľudské pokolenie, prijímajúc vieru – tú istú, jedinečnú, svätú, čistú – ju sem tam prijíma cez prizmu svojich pohľadov a názorov. V tom ale nie je nič nenormálne, tak je totiž stvorený človek: ľudia 21. stor. predsa nemôžu mať také isté zmýšľanie ako ľudia 3. alebo 4. stor. No aj keď ju prijímame súčasným rozumom, cez prizmu súčasných poznatkov, nesmieme túto vieru narúšať tým, že budeme do nej vnášať svoje hriešne ľudské mudrovanie.
Tomu všetkému nás učí svätiteľ a divotvorca Mikuláš i ďalšie zástupy ostatných svätcov. Dnes je to veľmi aktuálna téma, pretože v dnešnej dobe, dobe zhonu, mnohí ľudia nie sú schopní prijať čistú vieru – ten zázračný prameň Božej múdrosti - ako základ svojho života, ako normu svojej existencie. A preto taká obrovská zodpovednosť leží na Cirkvi, vrátane jej predstaviteľov, aby každému pokoleniu pomáhala prijímať pravidlá viery, obraz viery a považovať ju za základ svojho života.
Dnes vykonávame bohoslužby v monastieri, kde je aj duchovný seminár. A preto sa obraciam s duchovným slovom aj k tým, ktorí zajtra povedú svoj život na ceste slúženia v Cirkvi. Vyzývam vás, aby ste stále zostali verní tomu prameňu Božej múdrosti, ktorá je nám odkrytá v pravoslávnej viere. A zároveň vás vyzývam, aby ste boli neustále schopní priblížiť do vedomia súčasného človeka zmysel tejto viery v jasných , zrozumiteľných a presvedčivých slovách s tým, aby sa viera neprijímala ako nejaké dedičstvo minulosti , ako súčasť národnej tradície a folklóru , pretože viera je v prvom rade svetonázorový základ našej existencie. A keď naši súčasníci budú schopní preniknúť všetkým tým, čo prináša Božie slovo a položiť ho za základ svojho života, potom sa tento život stane skutočne prekrásnym. A ľudský úspech i rozvoj, a všetko to, čo prináša súčasná civilizácia, môže byť vo svetle tejto viery premenený, môže skutočne poslúžiť k plnosti ľudského života. Dnes sa modlime k svätému Mikulášovi, aby nás poučil, a aby nám pomohol neochvejne na kameni pravidla tejto viery budovať život , naplnený pokorou a duchovnou silou . Amen.