Pravoslávna cirkevná obec v Košiciach

V súvislosti s dejinami Veľkej Moravy často počujeme o byzantskom dedičstve o byzantskej tradícii, ktorá na Veľkú Moravu a následne medzi Slovanov bola implantovaná cez misiu sv. bratov Konštantína a Metoda a ich žiakov. Jedným zo zásadných pilierov našej štátnosti je cyrilometodská misia, ktorá bola realizovaná v dôsledku rozhodnutia sv. Rastislava.

Na druhej strane však v novodobej histórii prezentujeme význam Svätopluka, ktorého rozhodnutia zmarili rozvoj byzantskej misie na Veľkej Morave. Postavenie súsošia tomuto panovníkovi na bratislavskom hradnom nádvorí sa vymyká z daného kontextu a ukazuje na to, že pravdepodobne si neuvedomujeme hĺbku a význam byzantského dedičstva. Prejavuje sa značná rezervovanosť v danej oblasti a na mieste je priama otázka o tom, či vôbec vieme zadefinovať: Čo je byzantské dedičstvo? V tejto štúdii sa pokúsime o túto definíciu vychádzajúc z liturgických a vieroučných princípov. Neosobujeme si však právo na vyčerpávajúcu odpoveď, ale pôjde skôr o náčrt niektorých nosných myšlienok s touto tematikou.

Byzancia, alebo Vychodorímska ríša vyrástla na základoch východných provincii rímskeho impéria. Rast bol postupný a byzantológovia dodnes sporia o tom, kde máme hľadať počiatky. Zásadný zlom v organizačnej štruktúre štátoprávneho usporiadania rímskej ríše nastal zrovnoprávnením kresťanstva na základe Milánskeho ediktu roku 313, kedy sa začal postupný proces prechodu od pohanstva ku kresťanstvu. Rímska spoločnosť mení hodnotový systém a 11. mája roku 330 dochádza k posväteniu nového centra impéria Konštantínopola.

Jeho výstavba mala nový ideologický a duchovný rozmer, lebo hoci bol stavaný podľa Ríma, symbolizoval prechod k novému náboženskému základu, ku kresťanstvu. Náboženský život, centralizovaný okolo Hagia Sofia, bol podporovaný samotným imperátorským dvorom. Postupne západná časť podlieha barbarizácii a východná kresťanská časť ríše hľadá svoj vzťah k antike. Kresťanský fundament podmieňoval aj starostlivosť o jednotu kresťanského učenia, čoho svedectvom je konciliárna činnosť Cirkvi, pretavená do konkrétnych rozhodnutí o základných vieroučných otázkach, či už išlo o arianizmus, duchoborectvo, monofyzitizmus, nestorianizmus, monotheletizmus a v konečnom výsledku aj o ikonoborectvo. Na siedmych všeobecných snemoch východná časť kresťanského sveta formulovala životaschopný model, ktorý mohol postupne aj kresťanský Západ absorbovať do svojich štruktúr.

V priebehu ďalšieho vývinu sa však cesty kresťanského Ríma a Konštantínopolu začínajú polarizovať. Otázka sviatkovania Paschy, následný krok pápeža Štefana I. s korunováciou Karola Veľkého v deň vianočných sviatkov roku 800 zmrazila vzťahy Ríma a Konštantínopola. K upokojeniu neviedol ani spor o Bulharsko a s tým spojený problém Filioque. Patriarcha Fótios, ktorý v tom období viedol byzantskú cirkev bol dosť teologicky erudovaný na to, aby dokázal čeliť novotám s patričnou argumentáciou. Byzantské mníšstvo, nachádzajúce sa v opozícii tzv. intelektuálnemu krídlu, dostatočne vyvažovalo balans medzi oboma stranami. Na druhej strane mníšstvo prinášalo do každodenného života tradičné kresťanské hodnoty ako pokoru, chudobu, askézu a pestovanie ďalších kresťanských cností. Vysoká vzdelanosť a veľmi podrobná prepracovanosť misijného pôsobenia dávala všetky záruky na realizáciu misie na Veľkej Morave.

Každoročne si pripomíname dielo sv. bratov Konštantína a Metoda na Veľkej Morave. V súčasnosti je veľmi dôležitá otázka vplyvu byzantského kultúrneho dedičstva na európsku kultúru, hlavne v období európskeho humanizmu a renesancie. Je potrebné uviesť, že byzantská kultúra dala nový náboj antickému dedičstvu, ktorého pozitívne hodnoty dokázala pretransformovať a využiť pri aktualizácii kresťanstva. Európsky humanizmus a renesančné hnutie mohli tak naplno využiť pozitívny vklad byzantskej kultúry, ktorý im plne vyhovoval. Z tohto dôvodu by bolo mylné keby sme vnímali európsky humanizmus a renesanciu ako protiklad kresťanstva. Pretože humanizmus a renesancia využili pozitívne hodnoty antiky pri rozvoji kresťanskej európskej civilizácie stredoveku. Mnohí byzantológovia dnes už upozorňujú na to, že názor na Byzanciu, ako tzv. „zabudnutú krajinu“, bol v minulosti zámerne vytváraný a umelo živený.

Pre Slovanov bolo zlomovým medzníkom skutočnosť, že práve v období dovŕšenia štátneho vývoja, jeho stabilizácie a vrcholu svojej štátnosti, Byzancia vyslala misiu k našim predkom na Veľkú Moravu (r. 863). Prítomnosť byzantskej misie v strednej Európe sa teda uskutočnila v čase prosperity Byzancie, keď impérium bolo na vrchole svojho rozvoja vo všetkých oblastiach. Preto nijako ináč iba pozitívne sa mohli prejaviť výsledky cyrilometodskej misie na ďalšom rozvoji štátnosti Veľkej Moravy.

Vďaka genialite sv. Konštantína a jeho brata sv. Metoda sa Slovania zaradili medzi kultúrne národy stredovekých dejín. Vynájdenie slovanskej abecedy bolo zárukou pozitívneho kultúrneho rozvoja Slovanov. Okrem toho na Veľkej Morave bola vytvorená vyspelá nielen cirkevná správa, ale Veľká Morava mohla využiť kultúrnu a štátnu vyspelosť Byzancie pre svoj rozvoj. Preto byzantská misia mala širšiu ako iba čisto religióznu dimenziu. Veľkomoravská misia ovplyvnila aj okolité krajiny. Vyhnaním žiakov po smrti sv. Metoda z Veľkej Moravy sa v plnosti rozvinula práve v susedných krajinách.

Pre budúcnosť Európy rozhodujúcou skutočnosťou bolo prijatie kresťanstva z Byzancie na Kyjevskej Rusi. Pokrstenie kyjevského kniežaťa Vladimíra znamenalo zastavenie prenikania islamu do Európy. Taký istý význam mali byzantské misie pri pokresťančení Bulharov a juhovýchodných Slovanov. Cyrilometodská misia priniesla nám zjavné plody vo forme konkrétneho kultúrneho dedičstva. Sv. Konštantín a Metod so svojim sprievodom prišli dobre pripravení na svoju činnosť. Konštantín zvaný Filozof, vytvoril písmo a do zrozumiteľnej reči preložili Bibliu a sväté knihy. S určitosťou môžeme tvrdiť, že zaviedli v bohoslužobnom živote východnú byzantskú tradíciu, ktorú mali vžitú vo svojej praxi. Neboli nútení ani okolnosťami, ani inými skutočnosťami, aby hľadali nejaký kompromis medzi liturgickou praxou Byzancie a Ríma. Preto v živote Konštantína je reč o Časoch, Povečerii, Polnočnici, Utreni a pod. V tejto dobe už Byzantská cirkev mala jasne vyprofilovaný svoj typikon, svoj bohoslužobný poriadok. Kresťanský svet ešte nebol rozdelený, ale už sa od Vianoc roku 800 kryštalizovali dve centra Rím a Konštantínopol so svojimi cirkevnými aj svetskými lídrami.

Čo sa týka tradície a byzantského dedičstva Byzancia mala, počínajúc od 4. storočia zapísanú liturgiu sv. Jána Zlatoústeho, arcibiskupa mesta Konštantínopolu, i Vasila Veľkého, arcibiskupa Cézarei kappadockej, ktoré určovali jasný smer a vývin v bohoslužobnej praxi. Svedectvom toho je dodnes zachovaná tradícia vykonávania týchto liturgii v pravoslávnej Cirkvi. Ten kto pozná cyklus bohoslužby pravoslávia vie, že liturgia, ktorej podstatnou časťou je Eucharistia vždy mala v ňom dominantné postavenie. Všetky ostatné bohoslužby sú prípravou ku konaniu Eucharistie.

Táto bohoslužobná prax sa v priebehu dejín zásadne nemenila. Preto na základe takejto liturgickej schémy je nesporným faktom tá skutočnosť, že Veľká Morava pre nás znamená prijatie Byzantskej tradície v úplnom slova zmysle, nielen tak ako sa niektorí vyjadrujú, iba východného obradu. Ale aj keď by sme prijali princíp obradovosti, alebo princíp rítu, treba uviesť špecifikum kresťanského Východu, špecifikum pravoslávnej Cirkvi, ktorá od pradávna vieroučnými pravdami oslavuje Boha. Toto špecifikum je charakteristické aj pre byzantskú Cirkev 9. storočia a jej misiu na Veľkú Moravu. Na tejto skutočnosti nič nemení ani fakt, že spomínaná misia mala širšiu aj politicko – spoločenskú dimenziu.

Vierouka, spiritualita i tradícia prinesená z Byzancie už mala svoj rozmer, ktorý v nijakom prípade nemôžeme stotožniť s charateristickými prvkami rímskeho kresťanstva. Stretnutie západných a byzantských misionárov pri pokresťančovaní Bulharov ukázalo, že zásadný rozdiel vo vieroučnej oblasti, ktorým je západná vsuvka Filioque mení a odlišuje Východ a Západ, pretože táto jednoduchá vsuvka mení pohľad na to čo robí kresťanstvo kresťanstvom. Ukázalo sa, že táto odlišnosť nakoniec viedla ku schizme, ktorej následky dodnes nie sú prekonané a preto máme v zásade dva typy kresťanského smerovania, kresťanstvo pravoslávne so svojim patristickým bohatstvom a asketickou tradíciou a rímsky katolicizmus s jeho precíznymi právnymi normami a jasnou organizačnou štruktúrou, prepracovanou aj v oblasti kláštorného života. Ide teda o dva úplne odlišné smerovania kresťanstva, ktoré však majú mnohé spoločné styčné sféry.

Sú však oblasti, v ktorých je neprekonateľná priepasť, napríklad východný mysticizmus a askéza. Zaujímavá je téza: Čo mal na mysli Ján Pavol II. keď hovoril o kresťanskej Európe a apeloval na to, aby dýchala oboma stranami pľúc? Určite človek, ktorému zlyhá jedná strana pľúc, nežije plnohodnotný život. Jeho kvalita je menšia. Tak je to aj s kresťanstvom. Jeden z najvýznamnejších zástancov ekumenizmu v rímskokatolíckom prostredí francúzsky kardinál Congar, keď charakterizuje kresťanstvo 20-tého storočia, hovorí o tzv. rozháranom kresťanstve.

Aké sú teda špecifiká kresťanského Východu, v čom spočíva podstata byzantskej kresťanskej tradície, ktorú na Veľkú Moravu priniesli sv. bratia. Predovšetkým je to byzantská bohoslužobná a liturgická tradícia, ktorá je plodom vierouky. Byzancia tak ako vtedajší kresťanský Východ a platí to aj dnes, vieroučnými pravdami oslavuje trojjediného Boha. Kresťanský Východ sa neodlišuje v teológii a bohoslužbe. Bohoslužobné a liturgické texty sú živou vierou na oslavu Boha. Ide o kardinálne prepojenie teológie s bohoslužobným liturgickým životom. Pravoslávie nie je iné v školskej teológii a pri oslave Boha. Nemôže byť v tejto sfére iná teológia a iný obrad. Toto je zásadný východiskový princíp pre orthodoxiu – pravoslávie. Od neho sa potom odvíjajú ostatné postuláty nie menej dôležité pre pochopenie kresťanskej viery.