Pravoslávna cirkevná obec v Košiciach

Nekrológ

10. júl 2018
plk. Ing. JÁN FRICKÝ

„Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, aj keď zomrie, bude žiť. Nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa.“ (Jn 11, 2 5)

Dňa 21.06.2018 vo veku krásne dožitých 90 rokov utíchlo srdce otca, dedka, pradedka, uja, strýka, švagra, suseda, kolegu a priateľa plk. Ing. Jána Frického. Narodil sa 21. januára 1928 v rusínskej dedinke Andrejová v bardejovskom okrese. Pochádzal zo skromných pomerov. V ranom veku osirel a tak sa ho ujala mamina sestra Anna Klebanová, ktorá sa o neho s láskou starala ako o svojho syna. Po skončení základnej školy študoval na meštianskej škole v Bardejove, ktorú v roku 1944 ukončil.
Po vojne v roku 1945 pokračoval v štúdiu na Ruskej učiteľskej akadémii v Prešove, ktorú v roku 1949  ukončil s vyznamenaním. Počas štúdia sa venoval kultúrnej a organizačnej činnosti. Hral na husliach v sláčikovom študentskom orchestri. Spieval a tancoval v spevácko-tanečnom hudobnom súbore založenom pri Ústrednej rade Zväzu mládeže Karpát. Svojimi článkami v ruskom jazyku prispieval do miestnych novín „Prešovčina“. So svojimi priateľmi podporoval balalajkovú skupinu, pre ukrajinský rozhlas nahrávali rusínske piesne.
Po skončení Ruskej učiteľskej akadémie ho školský inšpektorát v Prešove pridelil na Štátnu ruskú ľudovú školu vo Vyšnej Radvani. Tu založil malý súbor na  reprezentáciu školy aj celej medzilaboreckej oblasti. Za krátky čas bol sformovaný taký súbor piesní a tancov s orchestrom, že už v školskom roku 1949-50 obsadzoval prvé miesta nielen na súťažiach ľudovej tvorivosti miestnych škôl, ale aj v okrese, kraji, ba i na celoslovenskom kole v Bratislave.
Školský rok 1950-51 už nedokončil. Povolali ho do armády. Pri odchode na železničnej stanici ho prišli odprevadiť všetci žiaci školy aj celý balalajkový súbor. Rozlúčili sa s ním ich obľúbenou piesňou Rozprjahajte chlopci koňi. Vtedy ešte netušil, že jeho služba v armáde bude trvať 39 rokov.
Po vstupe do armády a ukončení školy pre dôstojníkov ho pridelili na práve založenú Vojenskú technickú akadémiu (VTA) v Brne na Katedru ruského jazyka, kde učil študentov ruský jazyk, a súčasne tam pôsobil ako tlmočník. V roku 1955 sa sám stal študentom VTA, ktorú v roku 1959 úspešne ukončil s titulom inžinier.
Na vojenskej akadémii sa zaoberal konštrukciou a výrobou najmodernejšej raketovej techniky a delostrelectva. To ho sprevádzalo počas celej služby v armáde. Pracoval v závodoch na výrobu zbraní a vojenskej techniky, v skúšobniach, strelniciach, v zbrojných konštrukčných kanceláriách. Okrem toho prostredníctvom Ministerstva zahraničného obchodu zabezpečoval predaj vojenskej techniky do zahraničia a organizoval zaškoľovanie dôstojníkov a technického personálu. Ako odborník Ministerstva obrany na výzbrojnú techniku precestoval Egypt, Indiu, Kubu a celú Európu.
Prišiel rok 1965 a Ministerstvo obrany ho poverilo vedením Vojenského opravárenského závodu v Novákoch. Tu prežil 10 rokov. Bolo to pre neho samého i  rodinu veľké uvoľnenie, lebo už nemusel cestovať po svete a mohol žiť normálnym rodinným životom s manželkou a deťmi. Jeho prácu a úspechy závodu ocenilo Ministerstvo obrany vyznamenaním „Za vynikajúcu prácu“, ktoré v roku 1972 prevzal z rúk vtedajšieho ministra obrany Martina Dzúra.
Svoju vojenskú kariéru ukončil v Košiciach na vojenskej katedre Vysokej školy technickej, kde prednášal raketovú a delostreleckú techniku. A tak, ako z východu odchádzal ako učiteľ, tak sa na východ ako učiteľ aj vrátil.
Počas svojho životného putovania po Čechách, Slovensku i v zahraničí nikdy nezabúdal na svoj rodný kraj a svoj rusínsky národ. Udržoval si kontakt prostredníctvom novín „Nove žiťa“, „Družno vpered“, rozhlasu a po „nežnej“ revolúcii prostredníctvom novín „Narodne novinky“, „Rusyn“, InfoRusyn“.
Počas pobytu v Brne si oživoval spomienky na svoj rodný kraj, tradície a zvyky v prekrásnom pravoslávnom chráme, kde prijal i sv. tajinu manželstva s manželkou Teréziou Smetankovou v roku 1952. Vo vzájomnej láske, rešpekte a úcte vychovali dve dcéry a vybudovali si s nimi krásny vzťah naplnený láskavosťou, starostlivosťou a obetavosťou. Učili ich milovať a chrániť život, ľudí a prírodu. A keď prišli do rodiny vnúčatá a pravnúčatá spoznal novú dimenziu lásky.
Jeseň svojho života si vychutnával v Košiciach. A veru plnými dúškami. Stal sa prispievateľom do novín, na webové stránky, do rozhlasu, písal knihy, články a úvahy, tvoril piesne. Počítač sa mu stal veľkým kamarátom.
O vojnovej tragédii Jakušoviec ako aj povojnovej obnove tejto rusínskej dediny písal v Poddukelských novinách, ktoré vychádzali vo Svidníku.
V roku 2005 oslavovala Andrejová 650. výročie svojho založenia. Na základe archívnych dokumentov spracoval rozsiahly materiál o histórii Andrejovej. Na prosbu svojej rodiny, ale hlavne jeho dcér, v roku 2007 napísal „Spomienky“ na svoj život a život svojej manželky od detstva po súčasnosť. Napísal a vydal dve knižky úvah a spomienok S rusínskym srdcom na dlani a Od jari do zimy v rusinskom seli Andrijova.
V roku 2007 pri 60. výročí od založenia radvanskej školy bol pozvaný ako jeden z prvých povojnových učiteľov na oslavy. V súvislosti s touto akciou nahral svoje spomienky na audiokazetu.
Bol to inteligentný, zodpovedný, svedomitý, čestný a poctivý človek s pozitívnym prístupom k práci. Jeho pestrý a plnohodnotný životopis bol uverejnený v Encyklopédii osobností Českej a Slovenskej republiky vydanej v Oxforde v roku 2017.
Okrem žurnalistickej práce sa iniciatívne zapájal do aktivít a akcií usporadúvaných Zväzom Rusov v Košiciach, Zväzom Rusínov-Ukrajincov Slovenskej republiky a Pravoslávnou cirkevnou obcou (PCO) v Košiciach.  Pravidelne sa so svojou vnučkou zúčastňoval celoslovenskej súťaže Ruské slovo. S radosťou si  vychutnával piesne speváckeho dua Vyšívanka. Bol veľkým sympatizantom a obdivovateľom Zboru Katedrálneho chrámu Zosnutia Presvätej Bohorodičky a sv. Jána Milostivého v Košiciach. A miloval vianočný koncert Pravoslávne Vianoce organizovaný PCO v Košiciach.
Život prežiť to naozaj nie je pole prejsť. Brat v Christu Ján sa pre nás stal veľkým príkladom a vzorom ako ho žiť naplno. Stal sa pre nás príkladom optimizmu, poctivej práce, dobroprajnosti a dlhoročného životného elánu. Stal sa pre nás veľkou inšpiráciou ako naplno využívať svoje nadanie, talent, schopnosti a premeniť ich na krásne plody, z ktorých môže čerpať mladá generácia.

Christos voskrese iz mertvych smertiju smerť poprav, i suščim vo hrobich život darovav!

oficiálna webstránka Pravoslavnej cirkevnej obce v Košiciach  |