Pravoslávna cirkevná obec v Košiciach

Posolstvo Posvätnej synody Pravoslávnej cirkvi v českých krajinách a na Slovensku všetkým duchovným, mníchom a veriacim pri príležitosti sviatkov Narodenia – Roždestva Christova 2014 -2015.

(Utreňa Christovho Narodenia, irmos 1. ódy kánonu)

Ctihodní duchovní otcovia, milovaní v Christu bratia a sestry!

Náš ľudský rozum nedokáže v plnosti pochopiť veľkosť tajomstva Christovho Narodenia – uvedomiť si, čo pre nás Boh urobil, keď Sa kvôli nám vtelil. Christos, ovinutý plienkami, leží v jaskyni – stajni v jasliach, určených pre dobytok (Lk 2, 7). Zďaleka Sa Mu vedení hviezdou prichádzajú pokloniť cudzinci – perzskí mudrci (Mt 2, 8-12). Chudobní pastieri, ktorí v noci strážili svoje stáda, sa od anjelov dozvedajú dobrú zvesť a ponáhľajú sa pokloniť Kráľovi, ležiacemu na slame (Lk 2, 8-16). Kde je tu veleba? Kde je slávnostné uvítanie Toho, Ktorý bol „očakávaním národov“(Gen 49, 10), nádejou celého ľudstva? Christos prichádza tichý a nepovšimnutý. Veľkosť tajomstva Božieho Vtelenia nepotrebuje vonkajšiu veľkoleposť. Najvznešenejšia Božia sláva sa zjavuje v Jeho najúplnejšom ponížení, Jeho zmenšení Sa do podoby človeka, do plienok a zraniteľnosti novonarodeného Dieťaťa.

Svätý Teofán hovorí, že naša radosť na sviatok Christovho Narodenia alebo jej absencia ukazujú, aký je náš vzťah k Bohu. Z Christovho Narodenia by sme sa mali radovať tak, ako sa radujú tí, ktorým hrozila smrť a zrazu boli zachránení. Zo slov svätca vyplýva – ak nás vtedy nenapĺňa radosť, znamená to, že sme ešte novonarodeného Christa neprijali do svojho srdca a ono nepociťuje Božiu milosť, rovnako ako nepociťuje ani svoje zatratenie. Tento stav sa inými slovami nazýva smrťou duše. Kedy človek necíti, či je chorý alebo zdravý? Keď je mŕtvy. Ak však nielen rozumom chápeme, ale aj v najhlbšom vnútri duše pociťujeme, že sme hriešni a naše hriechy že sú ťažké – radujme a veseľme sa z vtelenia Boha Slova, pretože dnes Sa narodil Lekár, Ktorý jediný je schopný uzdraviť rany hriechu a vzkriesiť to, čo zahynulo!

Kto dnes hľadá Christa? Kto zistil, že je duchovne chorý? Kto sa zveril do rúk Nebeského Lekára? V noci, keď Sa Christos narodil, celá zem spala – tak ako aj dnes spí spánkom smrti. Len niektorých privádzajú veľké životné otrasy k tomu, aby sa prebrali a zhrozili nad vlastnou duchovnou mŕtvosťou. Keď je duša mŕtva, človeka trápi len jedno – telo. To chorľavie, starne, môže zomrieť. Čo robiť, keď telesné orgány už nie sú schopné plniť svoju funkciu, keď liečenie už nepomáha a prestávajú fungovať? Je potrebný darca. Keď je nakazená krv, je potrebný darca s čistou krvou. Keď sa zastavuje srdce, je potrebné nové. Kde ho však vziať? Ľudia hľadia s nádejou do budúcna, čakajú na klonované orgány, klonovaných ľudí. No kto nám vyklonuje novú dušu, ktorou by sme mohli nahradiť tú starú – beznádejne opotrebovanú a nevyliečiteľne chorú?

Čo uvidíme, keď nahliadneme do svojho vnútra? „Od päty nohy po temeno hlavy niet na ňom celého miesta: jazvy, modriny a hnisajúce rany, nevytlačené, neobviazané a nezmäkčené olejom“ (Iz 1, 6) – taký je náš stav podľa diagnózy proroka Izaiáša. Kráľ Dávid prosil: „Bože, stvor vo mne čisté srdce a v mojom vnútri obnov pevného ducha“ (Ž 50, 12). Prosil tiež: „Pane, zníž nebesia a zostúp z nich“ (Ž 143, 5) a Hospodin jeho prosbu vyplnil – naklonil nebo a zostúpil na zem, stal sa Človekom, pričom neprestal byť Bohom. Vo všetkom okrem hriechu Sa stal človekom ako my. Stal Sa jediným zdravým Človekom, novým Adamom, aby Sebou uzdravil celé ľudstvo.

Ak vo svojom srdci prijímame Christa ako nášho Spasiteľa a s vierou Ho prosíme o uzdravenie, stáva Sa našim duchovným Lekárom. Dáva nám celého Seba, aby nás celých Sebou uzdravil, spravil nás novými ľuďmi. „Chlapec sa nám narodil, je nám daný Syn“ (Iz 9, 6) – Boží Syn v celej Svojej plnosti. Bez strachu, že budeme spálení, môžeme pristupovať k Bohu, Ktorý oheň Svojho Božstva ukryl v ľudskej prirodzenosti. Pri krste nás oblieka do Seba: „Lebo všetci, čo sme v Christa pokrstení, Christa sme si obliekli“ (Gal 3, 27). Očisťujeme sa pokáním, pretože v jednote s Ním nemôžu koexistovať naše hriechy. Podobne, ako dáva dobrovoľný darca svoju krv alebo orgány chorému, ktorý ich potrebuje, pri Prijímaní nám dáva Christos celé Svoje Telo a Krv a naše duše oživuje prúdmi blahodate.

Svätý Ján Zlatoústy hovorí, že keď ranu lieči obyčajný lekár, často na tele zostávajú po rane stopy – jazvy, ale keď uzdravuje dušu Hospodin, nijaké jazvy či stopy nezostávajú – človek dosahuje úplné, dokonalé uzdravenie. Práve preto prišiel Christos – dať nám celého Seba a Sebou obnoviť človeka. Kvôli tomu dnes leží v jasliach pre dobytok, znáša chlad a hlad, potrebuje cudziu pomoc. Kvôli nám sa umenšil do podoby človeka. Preto daj nám, ó Hospodine, pocítiť Tvoju lásku, daj nám uvedomiť si, akú plnosť spásy a uzdravenia dávaš nám nehodným a hriešnym, aby sme Ťa za to mohli oslavovať na veky vekov!

 

 Rastislav, arcibiskup prešovský, metropolita českých krajín a Slovenska